Zamknutá

8. května 2010 v 15:35 | Lastovička búšiaca krídielkom do okna auta |  Moje Poviedky
Pridávam svoju ďalšiu poviedku: Zamknutá. Chcem povedať, že každú svoju poviedku som napísala na základe svojich pocitov, ktoré som potrebovala dostať zo seba. :) Nebojte sa, zamknutá som nebola, ale mala som taký pocit zo svojej hanblivosti. Hanblivosť je mojím zámkom. :(
Budem rada, keď ohodnotíte najmä slovne, čím dlhší komentár, tým väčšia je moja radosť. :D Nemusí byť vždy pozitívny, ale taký poteší najviac.
Prísny zákaz kopírovať!



V aute vládlo dráždivé ticho narúšané iba občasným blikotaním a tikaním, naznačujúcim, že zabáčame buď doľava, alebo doprava. Hrdlo som mala stisnuté už peknú dobu a nie a nie ma prestať škrtiť.
Úžasné.
Pozrela som von oknom, dúfajúc, že tam nájdem niekoho, kto by ma oslobodil z pevného a nedobrovoľného držania na tomto sedadle.
Márne. Tvár mi na mizivú chvíľu osvietilo a ja som pohľadom zamierila na pouličnú lampu, ktorá sa mihla okolo nás. Aspoň tá sa ma pokúsila rozveseliť, ale to by sa momentálne nepodarilo nikomu.
Teda... Zízala som na nočné nebo momentálne pripomínajúce látku bohato ozdobených večerných šiat. Akoby sa na tmavomodrom podklade vysypali drobné kryštáliky aj ja som ich obdivovala ako malé dieťa túžiace po sladkosti v zavretom obchode. Tak blízko a zároveň tak ďaleko...
Kŕč neistoty a strachu mi zrazu zovrel žalúdok. Boli sme na tej ulici a ja som vedela, čo príde. Nemala som to ako vedieť, ale srdce mi to hovorilo. Boli sme na samom začiatku ulice, ale ja som ho už videla. Ako si tak melancholicky vykračuje po ulici a na pleci mu visela taška.
Srdce sa mi divoko rozbúšilo a pokúsila som sa odpútať, no neúspešne. Prečo to doparoma nejde?!
Uprela som prosebný pohľad na môjho trýzniteľa, ale ten vôbec nedával najavo, že vôbec vie, že vedľa neho sedím.
"Prosím. Toto mi nemôžeš urobiť." zašepkala som. Zdalo sa mi čudné hovoriť hlasnejšie. Nič.
"Prosím!" teraz som už zvrieskla, počula som ako mi hlas začínal opantávať silný záchvev paniky. Uprela som pohľad na jeho kamennú tvár vediac, že toho sa mi presvedčiť nepodarí. Zahľadela som sa na koniec ulice. Jeho silueta sa príliš rýchlo približovala. Slzy mi vytryskli nečakane a silou gejzíru. Samu ma to zaskočilo.
Začala som mačkať kľučku od auta ale dvere sa nepohli ani o milimeter. Zúrivo som stláčala to isté miesto stále dokola. Dvere sa neotvorili. Panika mi zachvátila všetky údy a ja som sa nevedela rozhýbať. Bol blízko.
"Prosím! Otvor tie dvere! Prosím!" pri poslednom slove mi preskočil hlas.
Ani nežmurkol. Svoj nemilosrdný pohľad aj naďalej upieral na cestu. Bola som šokovaná a zároveň šťastná, že sme neprefrčali okolo. Bol to jeho štýl, ale teraz ma chcel riadne potrápiť a vytrestať posledným pohľadom naňho.
Už sme boli desať metrov od seba, keď som začala trieskať do nerozbitného čierneho skla. Nikto nevidí dnu, mi vidíme von. Dúfala som, že ho aspoň zaujme nástojčivé a zúrivé trieskanie do okna, ale nič. Absolútne nič. Pohľad upieral do zeme, ako vždy. Nie! Toto sa nemôže stať.
Začala som sa zúrivo metať a trieskať do okna. On sa ani len neobzrel po navonok nenápadnom aute, v ktorom som sa nachádzala ja!
"Nie! Nie! Toto sa nesmie stať." Vrieskala som ako pomätená. Ruku som načiahla po jeho ruke na riadiacej páke, keď zrazu prejavil prvý náznak toho, že ma vníma. Nebezpečne sa mu zablýskalo v očiach.
Ten pohľad som poznala, obdarúval ním ľudí, ktorí si už dlho nepožijú. Ruku som stiahla späť a pochopila som, že je to beznádejné. Už som nechcela mrhať pohľady na toho dementa a obrátila som sa k oknu. Aspoň nech sa pozrie. Prosím! Ruku som nacapila na okno a prestala som dýchať. Prešli sme okolo a on ten svoj smutný pohľad nezdvihol k nám. ďalej zízal do zeme.
Nie...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Nessie your Aff Nessie your Aff | Web | 8. května 2010 v 16:13 | Reagovat

Víš co já je nekóduju všechny ale jen některý u kterých o to stojím.Blog.cz mývá problém které souvisí s .tím že je síť moc zatížená.A u tohoto laye myslím že není ani moc o okoukat.Není ničím zvláštní.Až budu dělat layouty u kterých bude lepší vidět jak vypadají s nastavenímtak je nastavovat budu.Teď to u mě cenu nemá :-)

2 Bari Bari | Web | 8. května 2010 v 16:25 | Reagovat

Ahoj.
Nemohla bych tě poprosit o rozhovor?Ráda bych,kdyby jsi souhlasila.
Jestli souhlasíš,tak mi prosím pošli tvoje icq,diky. :-)

3 Cokie:) Cokie:) | Web | 8. května 2010 v 17:00 | Reagovat

Jj znova ho rozbíhám:))

4 Bari Bari | Web | 8. května 2010 v 18:03 | Reagovat

Jj.Jako o rozhovor :D

5 Bari Bari | Web | 8. května 2010 v 18:30 | Reagovat

DObře,to je v pohodě.Chápu tě:)Jaký máš email? :-)

6 ° AnNie ~ ° AnNie ~ | Web | 8. května 2010 v 19:19 | Reagovat

Děkuji ♥ =]

7 Jojo Jojo | Web | 8. května 2010 v 22:22 | Reagovat

Moc pěkny napsané... no dost takové deprimující, ale ty myšlenky jsi popsala úžasně! :-) Chudák...

8 ° AnNie ~ ° AnNie ~ | Web | 9. května 2010 v 10:36 | Reagovat

Krásně, dokonale napisané. ;) *in_love* ♥ =]

9 Kikush Kikush | Web | 9. května 2010 v 11:46 | Reagovat

skvěle napsané ;-)

10 ° AnNie ~ ° AnNie ~ | Web | 9. května 2010 v 18:15 | Reagovat

Jsem ráda že se ti příběh líbil. ♥ Jaké malichernosti myslíš? ;)

11 ° AnNie ~ ° AnNie ~ | Web | 9. května 2010 v 18:18 | Reagovat

Děkuji =] ♥ =*

12 A n e l l ~ A n e l l ~ | Web | 9. května 2010 v 18:37 | Reagovat

Je dokonalá, jinak promiň, že jsem ti neodpovídala na tvoje dřívější dotazy, doufám, že se nezlobíš. Opravdu moc ráda spřátelím. ;-)

13 For use For use | Web | 9. května 2010 v 18:51 | Reagovat

Promiň, já nespřáteluji, mám jen své oblíbené blogy :)

14 Silmarilli Silmarilli | Web | 9. května 2010 v 20:17 | Reagovat

za prvé povídka vážně povedená :) Je to vážně i dobře napsaný...mimochodem sb pořád sme...jen rekonstruuju blog a tak tam plno článku strkám a vylepšuju znova :)

15 ° AnNie ~ ° AnNie ~ | Web | 9. května 2010 v 21:07 | Reagovat

No a ono víš, on je to muj příběh ale pššt. ♥ Proto ten klobouk. Ten jsem strašně rada nosila. =,( __ Další dél? Jsem rada že se těšíš. ♥

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.