Nový príbeh: Parchant kapitolá prvá: Zoznámte sa, Mlátička

13. srpna 2010 v 18:05 | Lastovička, ktorá zrejme zabudla dobre písať. |  Moje Poviedky
Musím povedať, že táto poviedka sa mi vôbec nepáči! Vôbec ale vôbec! Je to des a hrúza... Ale aj tak to sem dám. Chcem aby ste sa vyjadrili aj v komentároch aj v ankete. Snáď budú ďalšie kapitoly lepšie...
Ešte raz vám musím pripomenúť, že sa mi vôbec NEPÁČI!
(aj tak tajne dúfam, že poviete, že to nie je až také zlé... :/ )


Opieral som sa o starý zničený múr našej školy a v ruke som držal cigaretu, keď som započul ten neuveriteľne otrasný hlas našej vrátničky. "Biely nemysli si, že predo mnou sa skryješ. Viem, že tu niekde si." jej ťažké dýchanie som počul, aj keď bola odo mňa vzdialená takmer desať metrov. Ticho som zanadával a hodil som nedofajčenú cigaretu na zem k ostatným. Skrčil som sa k múru
a začal som sa pomaly posúvať ďalej.
Táto scéna sa odohrávala deň čo deň, a tá vrátnička ma ešte nechytila. Vždy za rohom počkám a smejem sa na jej nadávaní, že zase bude musieť čistiť moje ohorky z cigariet, ale teraz sa scéna zmenila. Videl som už iba jej mohutnú ruku ako ma chytá za golier a stavia na kolená. "A mám ťa Biely! Tentokrát si mi neušiel. To bude mať pani riaditeľka radosť." Silu teda mala za sto býkov to sa jej musí uznať. Snažil som sa jej vytrhnúť, ale ruky mi rýchlo nejakým zápasníckym chmatom stiahla za chrbát až som vykríkol.
"Takže predsa je to pravda." povedal som veselo, aj keď som sa tak vôbec necítil. "Čo je pravda?" opýtala sa ma a ja som odhalil v jej hlase tón, ktorý prezrádzal, ako sa teší z toho, že ma konečne prichytila. "To, že ste v zápasníckej lige: ženy v bahne s.r.o. Spolužiak videl vašu fotku na stránke: www.ženyvbahne.com." Uchechtol som sa na svojej poznámke, ale humor ma rýchlo prešiel, keď ma stará, škaredá a tučná vrátnička pripučila svojím telom k stene.
"Ty jeden malý parchant!" zavrčala na mňa. Odvrátil som hlavu aby som nemusel dýchať jej pach z úst, keď rozprávala, ale aj tak ma ten smrad priam zadúšal. "Nenávidím týchto sopliakov. Nedokážete si vážiť starších a iba si z nich strieľate, ale teraz! Teraz sa všetko zmení, Biely. Prichytila som ťa, možno ťa vylúčia a tvoji rodičia budú nadšení! Akoby si im už nenarobil dosť problémov." Chcel som jej odpovedať nejakou drzou poznámkou ale nemohol som zareagovať. Cítil som jej prsia na svojej hrudi a nevedel som, či sa tomu mám smiať, alebo ísť si hľadať kýbel na vracanie. "Už ťa prešla drzosť čo?! Biely." Moje meno vyslovila pomaly a na každé písmenko kládla dôraz.
"Preboha! Odtiahnite odo
mňa tie vaše tekuté cecky lebo sa vám tu povraciam." zaúpel som a až vtedy som zistil aké je to naštvať našu vrátničku, prezývanú tiež Mlátička. Nikdy jej nedokázali, že bije deti. Báli sa ju prezradiť. Tvrdou fackou ma zrazila k zemi a ja som mohol leštiť lícom. Tak strašne to štípalo, až som nepochyboval o tom, ako krásne sa tam bude jej červený odtlačok tučnej dlane vynímať. "A teraz sa postav. Ideme do riaditeľne." zavelila. Odlepil som svoju tvár od zeme a opatrne som sa postavil. Cítil som ako mi horí celá tvár. Od jej úder, ale aj od hanby. Mlátička má už aj mňa na zozname...
Cestou do riaditeľne sme boli obaja ticho. Nič som jej nepovedal, ale napadlo ma toľko sarkastických poznámok, až som sa začal škodoradostne usmievať. Ani jej výstražné pohľady mi nezmietli môj úsmev z tváre. "No veď počkaj!" mrmlala si stále popod nos.
Dorazili sme pred riaditeľňu a musím priznať, že strach som mal. Nechcel som skončiť na tejto škole. Bol som viac menej populárny... Teda ak sa to tak dá nazvať. Baby ma milovali a chalani na mňa žiarlili. S nikým som sa nebavil, ani s babami a preto som na ne pôsobil ako pán tajomný a to sa mi páčilo. Každá so mnou túžila chodiť alebo sa aspoň rozprávať, ale ničím ma nezaujali. Prázdne duté hlavy. Nie všetky boli také, ale o dievčatá sa moc nezaujímam. Jediné, čo ma drží na tejto škole je futbal. Majú tu obstojný tím a vždy si dobre zahrám. Je tam zopár chalanov, čo sa so mnou bavia. Iba o futbale, ale tak mi to vyhovuje.
"Počkaj tu." oznámila mi vrátnička jedovato a zaklopala riaditeľke na dvere.
"Pani Malá!" počul som jej odrazu milý tón oslovujúci našu riaditeľku. Sklenené dvere do riaditeľne sa zabuchli a ja som v miestnosti osamel. Teda nie tak celkom.
"Za čo si tu?" ozval sa zrazu hlas spoza mňa. Skoro som vykríkol, ale udržal som to v sebe.
Otočil som sa na dievča, ktoré ma oslovilo. Keď uvidela môj príkry výraz, zrejme oľutovala, že ma vôbec oslovila. "Za blicovanie a asi aj fajčenie na školskom pozemku." prevrátil som očami ale nesadol som si vedľa nej. Aj naďalej som postával pri dverách, dúfajúc, že niečo započujem, ale dostávali sa ku mne len čudné útržky rozhovoru. Dievča si ma chvíľu obzeralo a potom už pozeralo iba do zeme. Nezaujímavý vzhľad. Hnedé vlasy, oči kávovej farby. Štíhla postava, nesebavedomý postoj. Takýchto dievčat je na škole plno.
"Koľko máš rokov?" opýtal som sa odrazu. Myslím, že som bol ešte viacej zarazený svojou otázkou ako ona. "Pätnásť." odpovedala nezaujato. Čakal som, že sa teraz spýta koľko rokov mám ja, ale neurobila to. Bola odo mňa o celé dva roky mladšia. Vôbec by som jej toľko netipol. Prestal som si ju obzerať a posunul som sa bližšie k dverám. "Neviem... zavolám..." napínal som uši ako som mohol, ale tie dvere viacej zvuku nepustili.
"Prečo fajčíš?" opýtalo sa ma to dievča celkom odveci. "Čože?!" odtrhol som sa od dverí a nechápavo som na ňu hľadel. "Prečo fajčíš? Preto, lebo to robia aj tvoji kamaráti alebo preto, že je to bohovské alebo ti to chutí?" Ja som počul, čo sa ma tá malá spýtala, len som bol z toho do značnej miery šokovaný. Nevedel som, prečo fajčím. Odkedy mi brat ponúkol cigaretu tak fajčím. Nemá to žiaden dôvod... "Teba do toho nič." odvetil som jej drzo a zoslal so na ňu škaredý pohľad. Čo sa do mňa stará?
Dievča na mňa chvíľu ticho zazeralo a potom sa odvrátila. Asi je zástancom hesla: kto drží cigaretu v ruke, raz bude držať aj nôž!
"Biely! Do riaditeľne!" zvrieskla vrátnička keď otvorila dvere. "A čo ja?" opýtalo sa dievča, ktoré tam už zrejme dlhšie čakalo. "To teraz nie je také naliehavé." povedala Mlátička, schmatla ma za plece a vtiahla do riaditeľne. Začali sa mi potiť dlane a cítil som kvapku potu, ktorá mi tiekla po nose. Rýchlym pohybom ruky som ju utrel a snažil sa upokojiť. Vo vnútri nie som až taký frajer ako vyzerám.


 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Sinead Sinead | Web | 14. srpna 2010 v 19:02 | Reagovat

mne sa to veľmi páči. Som v šoku, lebo toto mi nepripadá ako tvoj štýl. Je to zaujímavé, vtipné, dobre sa to číta. Vieš, také ľahké čítanie. Je to super, som zvedavá ako sa to vivinie. Keď prestane fajčiť, tak by to bolo fajn. :D A s tou babbou tam možno bude niečo roamitické,. Už dlho som nečítala nič tínedžerské, som zvedavá na ďalšiu časť. :-)

2 Ivča Ivča | Web | 14. srpna 2010 v 20:24 | Reagovat

Woow super povídka!! Jsem ji tu četla čtvrt hodiny a je vážně dobrá!

3 kami kami | Web | 15. srpna 2010 v 11:44 | Reagovat

Zaujímavé. Ja nemám vo zvyku ohľadom vlastnej tvorby byť hneď nadšená lebo viem, ako rýchlo sa to dokáže zvrtnúť, ale máš u mňa obrovský bod za hlavnú postavu, teda chlapca. To ja rada. :-)

4 Lastovička Lastovička | Web | 15. srpna 2010 v 14:02 | Reagovat

[1]:

[2]:

[3]:
Veľmi pekne ďakujem, naozaj si vážim vaše názory. Chvíľu som uvažovala, že tú poviedku zmažem, tak strašne sa mi nepáčila. :-D
Neviem čím to je, ale väčšinou keď niečo napíšem a neskutočne sa mi to páči, tak sa to nepáči iným a keď napíšem niečo čo sa mi naopak nepáči, tak sa to iným páči.
Je to zvláštne... :-?

5 Barbie Barbie | Web | 15. srpna 2010 v 14:40 | Reagovat

Počúvaj...Lasti.. :P :D ty si mi napísala novú platonickú lásku... tak neraň moje city a napíš pokračovanie, vážne Sinead to vystihla- je to také ľahké teenagerské čítanie, veľmi príjemná zmena :)

6 Cenere Cenere | Web | 10. září 2010 v 22:29 | Reagovat

Opis nebo popis? :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.