Nočná mora na cintoríne

12. října 2010 v 17:21 | Lastovička s kahancom |  Moje Poviedky
S bielym lampášom v ruke som kráčala po cintoríne. Chabé svetlo mojej sviečky mi osvetľovalo iba pár centimetrov pred nohami. Mráz sa mi zažieral pod nechty a pri nohách som cítila páľavu z rozhorúčeného skla v lampáši. Snažila som sa vyhýbať pohľadom na hroby. Nechcela som vidieť mená všetkých tých zosnulých, ktorých som poznala. Srdce mi bilo ako o preteky a neustále som si opakovala, že sa nemám čoho báť, ale to sa síce ľahko hovorí, ale ťažko vykoná. Zastavila som na mieste a stála som, až kým sa mi srdce neupokojilo. Veselo som pridala do kroku. Lebo som vedela, že ma tam čaká on.

Sedel som na hrobe a jednu nohu som prekrížil cez druhú. Mala tu už byť. Netrpezlivo som poklopal nohou po zemi. Ona je proste taká, neskrotiteľná a nepochopená ako oheň. Ľudia sa jej boja, alebo ju naopak milujú. Môj prípad bol ten druhý. Každá chvíľa bez nej mi prišla ako premárnený čas. Chcel som sa jej znova dotýkať a vedieť, že je iba moja a k nikomu inému necíti to, čo ku mne. Ale teraz tu nebola a srdce mi škrela zúfala neistota. Chýbala mi.

Začala som si pospevovať nejakú pesničku, či skôr melódiu. Predstierala som, že sa nebojím, alebo skôr že sa nemám čoho báť, aj keď som poznala pravdu. Na tmavomodrej oblohe nesvietila ani jedno hviezda, čo ma jemne znervózňovalo. Husté tmavé mračná sa prevaľovali po oblohe ako kúdoly dymu. Zrazu moje viac-menej pokojné kráčanie narušil čísi dych. Pridala som do kroku a neobzerala som sa. "Kam sa ponáhľaš? Aj tak vieš, že predo mnou neutečieš." začula som hlboký hlas neznámeho muža. Alebo som si iba želala, aby bol neznámy. Silný vietor sa vtedy rozhodol celé mi to pekne znepríjemniť a sklenený lampáš mi vypadol z rúk. "Nechaj ma na pokoji." povedala som mužovi, ktorého som síce nevidela, ale počula. Cítila.

Ticho narušilo zarinčanie skla a to ma úplne presvedčilo o tom, že sa deje niečo zlé. Bežal som smerom, kde som začul hluk a zastal som v nemom úžase. Stála tam. V celej svojej búriacej kráse. Oslňujúca a nádherná ako vždy, ale niečo bolo inak. Rozprávala sa akoby sama so sebou a vôbec nevnímala moju prítomnosť. Bolo to desivé.

"Neexistuješ. Toto celé je iba blud." prehovorila som nahlas, aby som sa presvedčila, že sa mi to iba nesníva. "Ale ty vieš, že je to skutočné." zašepkal, ale neznelo to ako ľudský hlas, skôr ako šelest vetra. Z oka my vytiekla slaná slza, ale nechala som ju tak. Zrazu som na svojich rukách pocítila cudzie ruky, ale a tak známe. Tie drsné ruky zničené prácou, ale jemné, keď ma hladili. "Si v poriadku?" opýtal sa ma opatrne. Prikývla som, ale v jeho hnedých očiach som videla, že mi neveril. "Poď sem." šepol a privinul si ma na svoju hruď ako svoje dieťa.

Na svojom hrudníku som cítil jej divoko búšiace srdce. Niečo ju vystrašilo, ale teraz do nej nebudem rýpať. Nechcel som si pokaziť toto zvítanie po niekoľko-ročnej dobe, čo som sa jej nemohol dotknúť. Spomenul som si na list, čo mi prišiel pred pár dňami:
"Viem, že máš tisíc dôvodov nenávidieť ma, ale chýbaš mi. A to takým spôsobom, ktorý ma pripravuje o rozum a o kyslík, ktorý každý deň potrebujem k prežitiu, ale už to viac nevydržím. Myslela som si, že to bez teba zvládnem, ale bola to naivná myšlienka. Príď v piatok o desiatej na naše staré miesto. Prosím." Neviem, či ma ten list viac potešil, alebo rozosmútil. A teraz som ju tu zvieral vo svojom náručí. Nemohol som uveriť, že ju znova vidím.

Bolo to tak, ako som predpokladala. Jeho ochromujúca prítomnosť to ukončila. Vedela som, že keď budem s ním už ho viac nebudem počuť. Už mi viac nikto neublíži. Môžem rovno aj v tejto sekunde zomrieť, ale je mi to jedno. Len nech som s ním.

Jej prítomnosť ma vzrušovala. Koniec-koncov, ktorý muž by pri nej dokázal zostať chladný. Radšej som ani nepočítal, koľkokrát som sa kvôli nej pobil. A o koľkých tých bitkách ani nevie. Rozochvene som si jej hlavu odtiahol od svojho hrudníka a pozrel som je do očí. Pôvodne som sa jej chcel niečo spýtať, ale v jej očiach som sa roztopil. A rovnako aj moje myšlienky. Jediné, čo som v tej chvíli cítil bola nehynúca túžba.
_________________________________________________________________________
Dúfam, že sa páči. Viac som nepokračovala, lebo nemôžem prekročiť hranicu. Jednoducho mi to príde trápne, opisovať čo sa potom stalo. AKoby som narušila ich krehké súkromie - aj keď sú obaja vymyslení. :)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sinead Sinead | Web | 12. října 2010 v 17:36 | Reagovat

prečo som čakala že tam vyskočí Batman? xD no nič, vieš čo by sa mi páčilo? niečo akčné ako bolo v batmanovi alebo the prestige, nejaká akčná hláška!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.