vraždy podľa blog.cz časť druhá

11. prosince 2010 v 17:28 | Vraždiaca Lastovička |  Moje Poviedky
vraždy podľa blog.cz
Predchádzajúca časť
Zase sa opakujem, ale:
všetky posavy sú vymyslené, Jaskovo som si vymyslela, neskoršie to bude mierny brutal, ale zatiaľ je to prístupné pre všetky vekové kategórie.


  
Zaklapla som notebook a nešťastne som pozrela von oknom. Svietilo slnko a všetko nasvedčovalo tomu, že vonku prebieha krásny jesenný deň. Ale aj napriek tomu som sa cítili zachmúrene ako zimná víchrica.
Ľahla som si do postele a zrak som uprela do steny. V žalúdku mi nastal zvláštny nepokoj. Zajtra idem do novej školy. Neviem, či je horšie to, že idem do školy, alebo to, že do novej školy. Je mi jedno, či ma prijmú medzi seba. Sprosté jaskovské deti, ktoré od dobroty nevedia, čo so sebou. Mama sem chodila do školy a presviedčala ma, že odjakživa tam prímajú iba dobrých učiteľov, nikto nikdy nemal žiadneho tyrana a všetci spolu pekne vychádzali. Už to vidím! Pravdepodobne im tam už od detstva vymývajú mozgy. Potom je hneď jasné, prečo je moja mama taká čudná. A aj dedko. Zlatá Bratislava...
Zaspala som s touto myšlienkou a zobudila som sa zdesením, že už neviem zaspať. Zdesene som pochodovala po tmavom dome. Niečo mi hovorili, že tá škola bude hotové peklo. A tá malá časť mňa mi zase nadávala, že to zvládnem a je to iba zlý pocit.
Zapla som si notebook so snahou zabudnúť na zlé myšlienky a ešte horšie sny. Blog ma vždy rozptýli. Miestnosť naplnilo tiché vrčanie notebooku a slabá žiara monitoru. Už len ten zvuk bol pohladenie na mojej roztrasenej duši.
Nič som nepísala, aj tak by to boli iba ďalšie depresívne kecy o tom, ako sa desím ísť do školy. Iba by ma to viac rozrušilo.
Stačilo mi pozrieť si moje obľúbené blogy a pozrieť si, čo majú nové.
Ja osobne komentujem veľa. Občas to ľudí vytáča do nepríčetnosti a na
viacero blogov mám zakázané komentovať. Asi jediná štvorica dievčat je schopná znášať to. Sú to moje najlepšie kamošky z viacerých kútov celého Česka a Slovenska. Nikdy som ich nevidela naživo, ale možno je to tak lepšie. Jedna je úžasná grafička. Jej blog denne navštívi aj štyristo ľudí a ani sa tomu nečudujem. To čo vytvára by sa dalo nazvať umením. Volá sa Nitor a nepoznám bezstarostnejšieho človeka. Niekto po nej opakuje, niekto jej nadáva, veľa ľudí kopíruje, ale ona len mávne rukou a usmeje sa. Párkrát som sa kvôli nej už pohádala s veľkým množstvom blogerov, ale čo by som pre ňu nespravila. Ona je proste flegmatička.
Ďalšie dievča je stelesnením veselosti a originality. Original ®
Už len keď si pozriete jej nakreslený lay začnete sa uškŕňať nad istou perverznosťou a detskosťou. Ona vie vždy skĺbiť veci, čo sa k sebe vôbec nehodia.
Tretie dievča je zase chodiaca depresia, ale možno je to tak lepšie. Píše básne, ktoré sú také smutné, že nad nejednou som si už poplakala. Nemá prezývku, volá sa Unnamed, ale všetci ju volajú Walking Sadness.
Štvrtá je tajomná Rewa, ktorá píše sci-fi poviedky. Nič šialenejšie som nečítala, ale zároveň nič prekvapujúcejšie, vtipnejšie, alebo s väčšou skrytou myšlienkou.
Občas sa možno cítim ako menejcenná medzi toľkými talentovanými dievčatami, ale oni mi to vždy vynahradia. Preto ma šokovalo, keď som si chcela otvorila Nitorin blog.
Blog nenalezen.
Chcela som sa upokojiť, ale namiesto toho som sa vystrašila. Ticho som zanadávala a okamžite si otvorila facebook. Walking Sadness bola online - samozrejme. Ponocovať, to je jej.
Ela: Čau, čo to znamená, že si Nitor zrušila blog? Vieš o tom niečo?
Unnamed: Ahoj, nie. Ani som nevedela, že si ho zrušila, ale veď ju poznáš, niekto jej zrušil blog a jej je to jedno, zajtra ho znova naštartuje.
Ela: Asi máš pravdu, ale vystrašilo ma to. A čo sa deje, keď si takto neskoro na FB?
Unnamed: Ja som tu takto skoro vždy, ale čo tu robíš ty? Nebodaj si aj ty zaplakala nad horkosťou svojho osudu?
Doberá si ma, vie, že neznášam, keď do normálnej reči zakomponuje tie svoje pochmúrnosti.
Ela: Ale čoby, zajtra, vlastne už dnes (:!) idem do novej školy.
Unnamed: A?
Ela: To som si mohla myslieť, že to nepochopíš...
Unnamed: Ale veď nemám ČO pochopiť, nová škola? Je aj oveľa horších vecí, kvôli ktorým by si nemala v noci spať.
Len sa pekne upokoj a uvidíš, že všetko bude v poriadku.
Ela: Hm... Pokúsim sa.
Vyliezla som z izby opatrne, aby som vŕzgajúcimi parketami nikoho nezobudila a vliezla som do kuchyne. Zažala som svetlo a vystrašene som skríkla. Sedela tam moja mama s pohárom v rukách.
"Čo vreštíš? Chceš zobudiť dedka?!" "Nie, prepáč, len si ma naľakala." otvorila som starú chladničku, ktorá už viac zohrieva ako chladí a hľadala som niečo pod zub. Nakoniec som ju nespokojne zavrela a vybrala sa reč z kuchyne. "Počkaj, čo sa deje? Prečo nespíš?" opýtala sa ustarane. "Nič mimoriadne, proste som sa zobudila plná energie. Už sa mi nechce spať."
"A nebude to náhodou tým, že dnes ideš do školy?" usrkla si z pohára. Ona ma tak pozná... Sadla som si oprosti nej a jemne som prikývla. Chytila ma za ruku a usmiala sa.
"Keď sa dnes vrátiš zo školy, pôjdeme nakupovať?" snažila sa ma rozveseliť, ale nedarilo sa jej to. Bohvieaké nákupné centrum tu vlastne majú... "Fajn." mykla som plecami a vrátila som sa do izby.




  
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Sinead Sinead | Web | 12. prosince 2010 v 15:46 | Reagovat

páči sa my aké si vymyslela blogerky :D a musím pochváliť farbu stránky, myslím že sa mi ešte lepšie poviekda nečítala, zvolila si super farbu, netahá a je aj tak jasná.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.