Vraždy podľa blog.cz časť prvá

1. prosince 2010 v 16:00 | Vraždiaca Lastovička |  Moje Poviedky
vraždy podľa blog.cz

Ďalšia časť

Tak, dopredu sa pripravte že dej je priehľadný, možno nudný, nelogický a povrchný. Jaskovo som si vymyslela, takže ak také mesto na Slovensku existuje, ospravedľňujem sam ale o jeho prítomnosti som netušila. Dej je vymyslený, sú tam čisto fiktívne postavy. Nikto z nich neexistuje a nikým som sa neinšpirovala. Časom to bude troška brutal, ale vždy pred tým upozorním. Zatiaľ je to prístupné všetkým vekovým kategóriám.
Príjemné počítaníčko




Nepríjemne mnou trhlo, keď auto prudko zabrzdilo. Vydesene som otvorila oči, unavené od nedostatku spánku. Srdce mi prudko búchalo, ale v tmavom nočnom prostredí som aj tak nevidela nič, čo sa odohrávalo za oknami. Počula som ako stierače na oknách v pravidelných intervaloch zotierali dažďové kvapky z čelného skla.
"Mami? Čo sa stalo?" opýtala som sa rozospane.
"Nič pierko, nič. Len som až príliš unavená." prehovorila smutným hlasom. Neprítomný pohľad upierala niekam do černej diaľky. "Tak to radšej niekam odparkuj a pospi si. Nebude mi vadiť, keď prídeme neskoršie. A dedko už istotne zabudol, že dnes máme prísť." zívla som a obzrela som sa cez zadné sklo. To stojíme uprostred cesty?
"Máš pravdu, tak ako vždy." vzdychla si unavene a naštartovala auto. Srdce mi stále divoko bilo. Nevedela som sa upokojiť. Mama sa správala zvláštne čoraz viac a viac. Mala by naňho už zabudnúť. Oprela som sa o ľadové sklo a chvíľu som ju pozorovala, ako sa jej chvejú ruky a stále si napravuje neposlušné vlasy za uši. Asi ju ten rozvod vzal viac, ako si pripúšťa. Keď odparkovala na kraj cesty usmiala sa na mňa, aj keď to skôr vyzeralo ako úsmev cez slzy.
"Dobú noc mami." zašepkala som. "Dobrú." odvetila a dala si nižšie sedadlo. Ja som sa roztiahla na zadných sedadlách, ale nemala som tam o nič viac priestoru, akoby som si ustlala na školskej lavici. Keď som sa ráno zobudila, mama už šoférovala a pospevovala si nejakú pesničku spolu s rádiom. "U dedka sme zhruba za 15 minút. Dobre si sa vyspala?" usmiala sa na mňa do spätného zrkadielka. Nie, vyspala som sa strašne. Celú noc sa mi snívali besné strašidelné sny, ale to jej samozrejme nepoviem.
"Jasne. Skvelo." a úsmev som jej oplatila nezbedným zazubením. Uvažovala som, či k nej nepreleziem na predné sedadlo, ale to už asi nemá zmysel. Jej správanie mi pletie hlavu. Teraz je veselá a včera večer som bola šťastná, že sa nerozplakala. Neviem, čo si mám o nej myslieť... Keď som uvidela tú známu tabuľu ohlasujúce, že už sme v Jaskove, zovrelo mi žalúdok. Prázdniny sú tu v pohode, ale nechcem tu žiť. Budú mi chýbať moji kamaráti, hluk veľkého mesta a možno aj troška otec - ale snažím sa nepripúšťať si to. Mama sa ma snažila rozveseliť, že kamarátov si nájdem aj tam a Jaskovo nie je až také malé mesto. Ja viem, 200 000 obyvateľov je dosť, ale Bratislava je Bratislava. A to, či si nájdem kamarátov je veľmi diskutabilné. Hlavu som si zdeptane oprela o sklo a pozrela som na svoj odraz. Hľadeli na mňa tie moje veľké čierne oči. Vyzerala som ako smutná divožienka. Usmiala som sa, ale vyzeralo to ako šialená grimasa a nie ako úprimný úsmev. Pretvarovanie mi nikdy nešlo. Videla som ako sa parta deciek zvedavo obzerá za naším autom. Teda asi skôr za mnou, ale to už je vedľajšie. Skrčila som oranžovú hlavu pod okno. Nepotrebujem viac zvedavých pohľadov. Nešťastne som zaúpela, ale hneď potom som si chytila ústa a pozrela na mamu, či to počula, ale tvárila sa prišťastne. Ona sa teší, budeme bývať s jej otcom - v jej rodnom meste. Má tu priateľov, prácu, všetko!
Prestaň sa sťažovať! Ty si chcela ísť s mamou, tak sa aspoň skús tváriť šťastne! okríkla som sa v mysli. "Už sme tu!" povzdychla si, akoby prekonala nejakú ťažkú prekážku a usmiala sa. Ona je vážne šťastná. Vystúpila som z auta a hneď som na koži pocítila chladný ranný vzduch. Pozrela som sa na dom, v ktorom som zažila toľko srandy, až hanba pomyslieť, ale zažila som tam aj toľko smútku, nad ktorým sa nechcem zamýšľať.
Dva protichodné pocity mi trhali myseľ. Nevedela som, či sa budem neskoršie smiať, alebo plakať. Rodinný dom s trošku zanedbanou záhradou, krásnymi veľkými oknami a príjemnou sivou farbou. Čo viac si človek môže priať?! pomyslela som si ironicky a takmer som sa zasmiala. Už sama sebe rozprávam ironické poznámky. Dedko vyšiel z domu so širokým úsmevom na tvári pod hustými sivými fúzmi. "Konečne vás zase vidím! Moje Eliny!" nad dedkom sa nedalo neuškŕňať. Vždy keď nás nazve vy moje Eliny, tak sa mi vybavia bratislavské električky. Mamu raz zastrelím zato, že ma pomenovala rovnako ako ju kedysi dedko. "Ahoj dedo." pozdravila som ho a stále som sa usmievala. Nevedela som inak. Britkým krokom ku mne pobehol a zasmial sa tým svojim santa - clausovským smiechom a objal ma až
mi skoro všetky kosti v tele popraskali. Po hodine debatovania a ohovárania nemožných susedov som od nich utiekla do svojej novej izby, ktorá obsahovala jeden starý stôl, posteľ a skriňu. Naše veci nám privezú sťahováci až o týždeň. Vytiahla som svoj notebook a zapla internet. Dlhšie by som to asi nevydržala.
Prihlásila som sa na blog a začala som písať článok:
Tak. A stalo sa. Dôležitý medzník v mojom živote prišiel a ja neviem, čo s tým. Keď sa naši brali, netušila som, že to takto dopadne. Nechcela som aby sa rozviedli, ale keď ju ten (s prepáčením) hajzel podviedol, sama som jej to odporučila a ona ma poslúchla. Neviem, či by niekedy vôbec sama nazbierala odvahu to spraviť.
Vždy potrebuje tak trocha postrčiť. Nedokáže sa rozhodnúť sama, a to na nej zbožňujem. Je to moja popletená mamina, ktorá si raz aj hlavu stratí. Áno, je síce pravda, že občas mi tým parádne lezie na nervy, ale za šestnásť rokov by som si už mala zvyknúť. :D
Dedko je veselý tak ako vždy, akoby si ani nepamätal, čo sa stalo keď sme tam boli naposledy. Keď som si uvedomila, ako mi vlastne chýbal až mi to takmer vyrazilo dych. Neviem, ako sa tento celý nápad skončí, ale jedno viem. Nie som obetavá, takže ak sa mi tu nebude páčiť, jednoducho sa vrátim. Som sebecká potvora, ale no a čo?! Každý máme chyby...
Keď som článok dopísala prišlo mi ľúto maminy, ktorú tu možno nechám. Viem, že ak ju opustím, pukne jej srdce, ale ak to nespravím možno pukne mne. Môj blog by človek nenazval zrovna veselým. Ja sama som výbušná a nevypočítateľná osoba a môj blog hrdo nesie názov: depressive-motion.blog.cz
Nie som schopná grafička, ale vzhľad vyjadruje moje vnútro. Obyčajná čierno-čierna čierňava. Kto by chcel niečo komentovať tak má smolu, zakázala som všetky komentáre. Nepíšem blog kvôli návštevnosti, či kvôli komentárom. Je to môj virtuálny denníček. Stačí mi pocit, že ho niekto číta.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lady Secret* Lady Secret* | Web | 1. prosince 2010 v 18:13 | Reagovat

Super, krásné, nejlepší :)

2 Sinead Sinead | Web | 1. prosince 2010 v 18:24 | Reagovat

[1]: xDD tiež si myslím, krása xD
no takže mne sa to páčilo, baví ma čítať tvoje poviedky, píšeš už ako rodená spisovateľka a som zvedavá ako sa to zvrtne! Bisťu, dúfam že to tu bude populárne. Prečítala som si to celé narozdiel od, nechcem ukazovať prstom alééé (sakra ako sa robí šípka smerom nahor? :D) no takže je to super, krásne a najlepšie xD koment predo mnou to vystihol :-D

3 Sinead Sinead | Web | 2. prosince 2010 v 18:35 | Reagovat

bisťu, máš desiatich online, ja mám siedmych. :-( teda, stále očkaávam že ti sem niekto napíše aké je to skvelé a nič. :/

4 Britnuska Britnuska | Web | 2. prosince 2010 v 22:51 | Reagovat

ahojky ten dess beru. Můžu tě ještě poprosit jestli by jsi mi ho nenastavila?

5 britnuska britnuska | Web | 4. prosince 2010 v 16:02 | Reagovat
6 Monica Otmili Monica Otmili | Web | 15. prosince 2010 v 21:16 | Reagovat

zaujmavé, uvidím, čo mi povie další díl :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.