Duben 2011

SLOVENSKOOOO!

29. dubna 2011 v 19:43 | Biela Modrá Červená Lastovička |  Moje kecy

Slovak Republic - Hockey Republic!

Neuveriteľne na úrovni reklama. ↑↑↑↑
Prvýkrát v živote som bola na majstrovstvách sveta v hokeji a dokonca som tam bola iba so sestrou! Nádherný zážitok... Ani neviem, ako začať. :D
Spočiatku som tam nechcela ísť a bola som hrozne smutná, že tam nepôjde môj tatino, lebo on má rád hokej viac ako ja (šak logicky, chlap ako chlap) a tak som tu ráno vyrevúvala, že nech ide tatino, ale ten to poňal chlapsky a povedal, že pôjdem, a že nemám byť smutná. :D
Začiatok - už na zastávke sme počítali autá, ktoré mali pripmuné slovenské vlajky, alebo návleky s motívom slovenského znaku na zrkadielkach. Keď sme sedeli v autobuse, tak už sa tam viezlo zopár chlapíkov v dresoch a človek sa vtedy začína cítiť tak úžasne vlastenecky (na zastávke som si 5 minút nevedela vybaviť to slovo, až kým som sa naň nepsýtala sestry xD).
Pred tým, ako nás pustili do budovy tak sme museli otvoriť kabelky (tu musím podotknúť, že kebyže chcem prepašovať bombu, tak sa mi to aj podarí) a prebehli nás tým... (jak sa to volá?!) detektorom (?). Ďalej sme hľadali vchod, ktorým máme vojsť my. Sadli sme si na miesta a chvíľu som mala veľmi zvláštny pocit. Neviem, k čomu to priradiť...
Možno som zacítila tisícinu toho pocitu, ako sa stále cíti Boh. Tak nadradene, tak úžasne, veľkolepo. Super pocit.
Mali sme úžasné miesta(ale dosť vysoko) rovno za bránkou. Musím sa priznať, že mám slabosť na brankárov... Chudák, nemecké chlapča, stále som naň kukala a najlepšie bolo, keď sa polieval vodou. Vedeli ste, že brankári majú položené na bránke pitie? A keď je nejaká mini-pauza tak smädne pijú a olievajú sa. Ale aj ruský brankár bol celkou použiteľný!
Napokon náš obľúbenec Endras (ten nemecký brankár) bol vymenovaným za najlepšieho hráča nemeckého týmu. Šak, veď aj chytili všetky strely, a že ich nebolo málo!
Užívala som si mexickú vlnu, na hokeji má človek pocit, že nie je sám, že niekam patrí. Smiala som sa ako bláznivá, keď som prvýkrát vstávala z miesta kvôli mexickej vlne. Super zážitok.
A o pár radov ďalej sedeli takí fanatickí Nemci. Jeden bol hrozne entuziastický, sympatický, mladý, birlatý - a asi najviac z celej sály povzbudzoval Nemcov. Byť hráčmi, tak sa mu aj na konci poďakujem.
Neustále tam vyspevoval takú hrozne chytlavú nemeckú povzbudzovačku aj s celou partiou. A kričali:
"DOJČLÁND!" a neskôr sme sa pridali so sestrou. :D Teda poviem vám, rozlúštiť tie ich pokriky bolo hotové umenie. Doteraz neviem, čo to niektorí kričali, či: Daj ho tam! Daj tam puk! alebo Zožer puk!
Ale najviac mi je ľúto, že sme tam neboli na Slovákov, ktorí idú o 35 minút v telke. Chcela som vidieť naživo Haláka. (Heh...)

Budúcnosť

26. dubna 2011 v 18:35 | Lastovička cestujúce v čase |  Moje kecy
Myslím, že každý z nás sa zamýšľa nad tým, aký bude jeho život. Ale najmä nad tým, aký by ten život chcel mať.
A tím ľuďom, ktorí sa nad tým nezamýšľajú odkazujem - závidím vám. V poslednom čase postrádam (to je tušim český výraz, ale niektoré slovíčka máte holt lepšie ako my a chýbajú mi v slovenčine :D) vlastnosť myslieť na dnešok a nerozmýšľať nad tým, čo sa stane zajtra. (Alebo momentále sa stresujem nad tým, čo bude za dva mesiace...) Chcem byť pohoďáčka a brať veci na ľahkú váhu, ale ono to nejde. Všetko si veľmi pripúšťam k telu a potom to bolí.
Ale o inom som chcela. Moja budúcnosť. Rozmýšľam nad tým každý deň, ale čím viacej sa nad tým zamýšľam, tým menšiu nádej pociťujem. (Mysím si, že vždy je to lepšie ako si trápne namýšľať, že prídem do USA a pokorím svet.)
Nebudem sem písať, akú budúcnosť by som chcela, ale takú, <aká s najvyššou pravdepodobnosťou bude>.
  • Alternatívna budúcnosť číslo 1: (asi najzúfalejšia)
Po dokončení gymnázia s číslom vydaních kníh na konte 0 sa budem neúspešne snažiť o dosiahnutie vysokej školy. Budem si podávať prihlášky najprv tam, kam by som túžila ísť - čiže zahraničná škola réžie filmu, keď napokon zistím, že na to nemám a nechcú ma tam.
Potom si podám prihlášku na výšku, ktorá by ma mohla ešte ako-tak baviť, ale keď ma nezoberú ani tam pôjdem na vysokú, ktorá sa bude najviac priečiť môjmu presvedčeniu - že by som mala robiť to čo ma baví.
S mojím uzavretým prístupom k luďom si nenájdem žiadneho partnera až do veku 35 rokov, keď si už zúfalá podám inzerát a následne ešte zúfalejšie zistím, že už mám 40 rokov a nikto ma nechce.
  • Alternatívna budúcnosť číslo 2: (už menej zúfala, ale stále zúfala)
Po dokončení gymnázia sa dostanem na školu žurnalistiky, ktorá ma síce nebaví až tak ako písanie príbehov, ale stále je to predsa len písanie. Dostanem slabé miesto v Hospodárskych novinách kde budem písať pravidelný stĺpček o problémoch hospodárskej súčasnosti. (Určite bude "veľmi" obľúbený.) Nájdem si muža, ktorý ma bude síce neskonale milovať, ale pri pohľade naňho mi ho bude tak ľúto, že si ho napokon po neustálom dobiedzaní vezmem. Budeme mať dve deti, obidve hyperaktívne, ale totálne po otcovi .
  • Alternatívna budúcnosť číslo 3: (už nie zúfalá, ale dosť slabá)
Po dokončení gymnázia sa dostanem na filmovú a televíznu fakultu na VŠMU, kde následne zistím, že nijako <nevynikám>. Školu úspešne skončím, ale moje nasledujúce projekty budú také minimálne alebo smutné, až z toho horko zaplačem. Budete moje meno používať ako synonymum pre neúspech. To moje meno bude také zaužívané, až sa zabudne že vôbec niekto taký kedy existoval a nakoniec zostane len to slovo.

Veď už ste sa zamýšľali nad slovom <Neúspech>? Čo ak existoval nejaký Ján Neúspech, a teraz je po ňom iba to slovo? :(

Rezenzia - Séria ghostgirl

23. dubna 2011 v 18:19 | Lastovička krútiaca hlavou |  Moje kecy
"Vcelku plytká séria, s dobrým nápadom a atraktívnym spracovaním pre dnešnú mládež, ale..."

Bláznivý apríl

21. dubna 2011 v 17:24 | Lastovička s neskutočnou bolesťou hlavy (až taká neskutočná zase nie je...) |  Moje kecy
Myslím si, že toto je asi <najblážnivejší> apríl v mojom živote. Nie len preto, že v niektorých častiach Slovenska sneží a dnes bolo v meste 28°C, ale tak celkovo.
Zažila som jednu obrovskú zmenu, ktorá bude mať ešte-neviem-aké následky na môj život, ale myslím si, že to bude zmena k lepšiemu. Rozpadlo sa mi dlhoročné kamarátstvo, kvôli absolútnej hlúposti. Myslím si, že to bola pre nich len zámienka.
Správajú sa, akoby som im hrozne ublížila a popritom... No, ale to tu nebudem riešiť. Už je to za mnou a ja mám <optimistické> vyhliadky do budúcnosti.
Musím sa k niečomu priznať... Založila som si nový blog a s týmto som chcela skončiť najmä kvôli tomu, že sem chodia neželaní návštevníci. Napísala som jeden článok a... To je všetko. Nedokážem sa od tohto blogu odpútať. Keď som si tento blog zakladala, <tešila> som sa nato, keď si to tu budem o desať rokov pozerať a smiať sa na mojcih zážitkoch. A chcem aby to tak aj bolo a nezruším to tu, len kvôli... (ach bože.)
Inak <zamilovala> som sa do dvoch stránok!
Úžasná stránka, kde parodujú pomocou animácií rôzne filmy. Strašne som sa smiala, na jednej takejto paródii Batmana. :D
Dá sa na tom perfektne zasmiať, komiksy zo života karikaturistu. Vážne, skvelé na pokazenú náladu. Síce nie všetkému rozumiem, ale drvivá väčšina je veľmi vtipná. :D

1. narodeniny môjho blogu!

10. dubna 2011 v 16:06 | Neuveriteľne zábudlivá Lastovička |  Moje kecy
Ja som SPROSTÁ, SPROSTÁ, SPROSTÁ, SPROSTÁ a ešte raz SPROSTÁ!!!
Môj blog sa síce úplne oficiálne nenarodil 8.4. ale skôr, ale až vtedy som naň začala aktívne chodiť a písať články.
Zabudla som na narodeniny môjho blogu na ktoré sa teším už od 1. januára, takže milý môj blog, všetko najlepšie.
Prajem ti veľa zdravia (teda aby si sa veľa dožil), šťastia, lásky, úspechu...
Odpustíš mi to? že som na teba zabudla? Je mi to tak ľúto...
Aspoň som ti spravila túto tortu:
(ale to ťa asi moc neučičíka, čo? :D)

Ĺudia, môžete si z nej imaginárne odkrojiť a pohostiť sa na oslave (zase raz imaginárnej, je vystrojená v komentároch! :D)
Hore je neskutočne dobrý krém, tie sladké hovadinky, čokoládová sviečka (bacha! tá tej sa nedotýkajte, tú zjem ja! O-O), úžasne mäkké cesto rozpadávajúce sa na jazyku, čerešňový džemík, medzi vrstvami džemu je čokoládová pena. :D
Takže ešte raz:

Všetko najlepšie the-host! :)

-----------------
Myslím si, že toto je najpodarejenší PNG objekt, aký som kedy spravila. Nie je to síce nič moc, ale keby ste videli to ostatné... Opovážte sa to voľade okopírovať, lebo vypustím Batmana, a to sa vám páčiť nebude... (Mne by sa to páčilo! :D) Aj keď, človek ktorý by to okopíroval mal by dosť zlý vkus, lebo tá torta je ehm... no... nič moc. (Eufemizmus)

Je mi to tak ľúto

9. dubna 2011 v 14:07 | Lastovička, ktorá nevie, čo robiť |  Moje kecy
Myslím si o sebe, že som slušný človek, s dobrou povahou. Áno myslím si to. Moje zlé vlastnosti sú frflanie a kritizovanie. Dokážem frflať a kritizovať hocikde a hocikoho, ale myslím si, že to je určite lepšie ako byť sebecká a namyslená. No nie?
Myslím si o sebe, že som ešte jedna z rozumovo najpokrokovejších tínedžeriek. Nie, nepijem, nedávam slovo pičovať a do kokota, do každej vety, nefajčím, ba dokonca ani nepijem kávu čo si myslím, že každý považuje za veľmi "coolerské" ale vlastne je to len ďalšia legálna droga. Som poslušná a dokonca aj oznamujem svojim rodičom s kým idem von, alebo vôbec že idem von. Mám dobré známky.
Nikdy som nemala nejaké obzvlášť veľké šťastie, nič som nevyhrala, nič som nedokázala, ale aspoň som zdravá (ešte to by tak chýbalo). Mám dobrých rodičov (aspoň tých), a zlé kamarátky (áno baby, dobre čítate). Vždy keď sa pohádame snažím sa rozmýšľať nad tými fajn vecami, čo sme spolu zažili. Ale jednoducho už na to nemám silu. Vy ste kamarátky do pohody, čo znamená, že akonáhle sa niečo poserie, tak nič.
Myslím, že tu sa ukázalo v núdzi poznáš priateľa. Bohužiaľ, ja som ho nepoznala. Ja viem, že ani ja nie som dokonalá kamarátka, ale to čo sa stalo dnes je už jednoducho moc. A najviac ma na tom mrzí, že sú to moje jediné kamarátky. (Aspoňže mám sestričku :( )
Čakám, kedy nastane ten zlom, kedy sa táto hromada smoly zmení. Musí nastať, že? Raz hádam musí! Aspoň trochu šťastia...
A čo mi je najviac ľúto je to, že poznajú adresu tohto blogu.

Klavír?

5. dubna 2011 v 17:22 | Nadšená Lastovička |  Moje kecy
Pred nedávnom, počas pozerania veľmi "úžasného" filmu Steer Fighter (kravina jak hrom) som prišla na prevratú myšlienku, ale pekne poporiadku!
Vždy keď vidím v nejakom filme nejakého človeka hrať na klavíri, tak ma chytí taký smútok, že prečo na ňom dofrasa nehrám aj ja?!
Keď som bola malá, strašne som chcela hrať na klavíri. Lenže do nášho bytu sa klavír nezmestil, tak z toho nič nebolo. Len keď som bývavala u babky, tam som občasne tresla do klávesov a potom ma jeden jej sused aj naučil jednu skladbu (nie, nie je to kohútik járabí <či jak sa to píše> ale somársky pochod <asi o maličký stupienok ťažšie ako kohútik :D>).
Tú skladbu viem zahrať doteraz. :D No a vlastne pri pozeraní toho filmu som toto povedala nahlas a ségra povedala maximálne nechápavým tónom: "Tak začni chodiť na klavír." a do konca toho super filmu som rozmýšľala iba nad tým. Jediný taký malý zádrhel je to, že nemáme ten klavír, ale to by sa dalo poriešiť. Čiže ak sa dožijem septembra (čo nevidím dôvod prečo nie) začnem chodiť na klavír! :D
Krásna pesnička. Keď som videla toto video prvýkrát, tak som počas toho povedala: "Bodlo by, keby sa nakonci rozplakala." A ona sa na konci vážne rozplakala. Spievala to tak precítene, akoby si to naozaj odžila. To by bolo dosť zlé, keby napokon vysvitlo, že ten text nepísala ona. :D (Ale to hádam nie...) No, a snažte sa započúvať do toho klavíru. Tá skladba je skvelá (odveci=nenávidím ak niekto volá čisto inštumentálnu skladbu - pesnička. Blé!). Včera som to tak dlho počúvala, až som sa započúvala iba do toho klavíru a pesničku milujem ešte viac ako pred tým. :)