Květen 2011

Koniec a zazvonil zvonec

28. května 2011 v 16:04 | Utrápená a nešťastná Lastovička

Najromantickejšie požiadanie o ruku

24. května 2011 v 18:25 | Dojatá Lastovička |  Moje kecy
Pri pozeraní tochto videa som sa rozplakala, aj rozosmiala. Je nádherné. O čom je, to už prezrádza názov článku. No, každopádne si to pozrite, až potom pochopíte.
Je mi vlastne jedno, či je to skutočné (i keď pravdepodobne je), alebo sa niekto snaží zviditeľniť. Aj tak to človeka donúti zamyslieť sa nad jeho budúcnosťou. Ako si myslíte, že niekto vás požiada o ruku? Alebo ako vy by ste niekoho požiadali o ruku? Mali by ste problém s tým, požiadať chlapa o ruku? (o tom sa totižto v komentároch na youtube horlivo diskutuje)
Ja by som s tým asi problém mala. Už je to príliš zabehnuté, že to robia muži. Tak ako majú muži problém obliecť si sukňu, ženy majú problém ich požiadať o ruku. Mimochodom, takého chlapa, aký je v tom videu, by som chcela!

Pisateľský problém (či choroba? :-o )

15. května 2011 v 16:56 | Silno confused Lastovička |  Moje kecy
Všetci čo radi píšete, prosím, zbystrite pozornosť a prečítajte si tento článok.
Píšem asi už od siedmich (to radšej nebudem komentovať :D) a myslím, že keď prišiel počítač, tak sa začal aj môj problém. Nie som závislá od počítača, kedykoľvek môžem od neho odísť a nemám žiaden nutkavý pocit sa vrátiť, ale keď píšem, tak ma všetky tie PC vymoženosti proste rozptyľujú.
Keby niekto natáčal priebeh môjho písania tak asi by sa chudák zbláznil... Píšem možno 10 sekúnd a hneď prepnem okno a prezerám si nejakú stránku (ktorú som si pred tým už pravdepodobne prezerala) a prepnem na ďalšiu a potom zase otvorím word a zízam na blykajúci kurzor.
Keď začnem písať tak ma to doslova otravuje a teším sa keď skončím... Ale kedysi, keď som písala na papier, tak som takéto problémy nemala. :( Je to normálne? Mal by mať človek, ktorý sa s tým chce v budúcnosti živiť takéto problémy? (to je rečnícka otázka, odpoveď je jasná...)
Možno si poviete, že riešenie je jednoduché, stačí písať na papier, ale to je pre mňa veľmi nepraktické. Veď si to predstavte. Píšete niečo dlhšie, (trebárs rukopis) a vyjde to na 200 strán. A prepísať to teda nebude jednoduché. A ďalšie riešenie je, pozatvárať si všetky okná, ale ono ma to potom stále otravuje...

Čo robiť, aby ma to znovu začalo baviť?

Už som z toho zúfalá.

+ zdroj avatarov je monika-graphic

Všetko najlepšie, Halák!

13. května 2011 v 19:05 | Lastovička spievajúca Happry Birthday! |  Moje kecy
Síce ho osobne vôbec nepoznám, ale mám ho rada ako nášho brankára! Nech si každý hovorí čo chce, podľa mňa je to skvelý bránkar a snáď (teda určite! asi...) ho ešte niekedy uvidím v bránke slovenskej hokejovej reprezentácie.
http://icons.iconarchive.com/icons/artbees/chocolate-obsession/256/French-Bonbon-icon.png
+zdroj veľmi lákavo vyzerajúceho "French Bonbon"

PS: toto je najkratší článok aký som kedy napísala :D (Nemám čas sa rozpisovať...)
PS2: Bola by som zvedavá, ako oslávi 26.narodeniny... :D

Tak určite...

7. května 2011 v 18:12 | Lastovička sledujúca hokej
Poznáte SHS? Slovenský hokejový syndróm? Slováci určite, ale Česi možno nie. A tým syndrómom je začínať vetu toutou hláškou: "Tak určite..."
Ja tých hokejistov nechápem! Celé Slovensko sa na tom smeje, keď nejaký hokejista povie Tak určite, a neverím, že oni o tom ešte nepočuli. Samozrejme, my sa hokejistom neposmievame, len sa na tom smejeme, že je to vtipné. Veď aj je! Aj včera, rozhovor s Handzušom a on: "Tak určiteee..."
Do youtubu som zadala hlášku: "Tak určite" a viete koho mi to vyhodilo hneď prvého? Môjho obľúbenca Halina! (Haláka) Tak som si to pustila a také záchvaty smiechu... On je hrozne zlatý, má také žiarivé oči a počas toho rozhovoru povie minimálne 5-krát tak určite. Ak sa niekomu chce, môže to aj spočítať. :D
Ja nepozerám hokej kvôli tomu, že chcem aby sme vyhrali. (Samozrejme, aj to chcem, ale nepozerám to len kvôli tomu.) Ja to pozerám kvôli tým veciam okolo. Vždy sa poteším, keď vidím nejaké priateľské gestá medzi našimi hokejistami, keď tam Halino spred bránky trieska do protihráča pred ním, keď niekomu uletí hokejka a potom si ju podajú, keď komentátor používa veľmi vtipné poetické prirovnania. Je to proste super.
Páči sa mi, aké je Slovensko v posledných dňoch vlastenecké, na autách majú ľudia vlajky, do mesta nosia dresy, majú namalovaný slovenský znak na tele. Je to fajn pocit, byť Slovenkou.

V celom článku je zopár vtípkov na tému včerajšieho zápasu Slovensko - Česko

Kniha je... *vydesené prehltnutie* poslaná

4. května 2011 v 16:39 | Lastovička s vytreštenými očami |  Moje kecy
Možno ste tu už prečítali zopár článkov o tom, že som dopísala knihu, že ju opravujem a tak. No a už som ju poslala do vydavateľstva a teraz vydesene otváram mailovú schránku. Nemyslím si, že mi odpíšu, že mi ju vydajú. To je nereálne.
Bez všetkej skromnosti si myslím, že mi odpíšu NIE.
Možné tri vairanty ich odpísania(v poslednom čase rada vymýšľam tri varianty, všimli ste si? :D):
_________________
Varianta prvá:
HAHAHAHAHA! Asi mi práve preskočilo! HAHAHAHA. Existuje niekto taký ako VY? Naozaj si myslíte, že Vám to vydáme?! HAHAHAHA! Väčšiu kravinu som v živote nečítal! Kvôli takým imbeciolm ako ste Vy, ma moja práca baví. HAHAHA!
S pozdravom
_________________
Varianta druhá:
Kristepane! Prepáčte, ale TOTO Vám vydať nemôžeme, čo ste si mysleli? Ani len som to nedočítal...
S pozdravom
Milý Vydavateľ
_________________
Varianta tretia:
Dobrý deň, je mi veľmi ľúto, ale Vašu knihu Vám vydať nemôžeme, nakoľko sa nám zdá neatraktívna pre čitateľov.
S pozdravom
Vydavateľ
_________________
Takže, ak máte zdravý rozum, asi vám došlo, že mi príde tretia správa. Tie dve nad tým sú dosť... desivé.

Neznášam slovo Láska

3. května 2011 v 15:55 | *in love* Lastovička |  Moje kecy
Ako proti tomu citu nič nemám, ale to slovo... Už len keď hov vidím v nejakej knihe, tak sa mi zježia chlpy a prevrátim očami. Keď sa povie láska, tak mi napadne gýčovosť, naivnosť, klišé a plno iných vecí.
Možno je to tým, koľko dnešných tínedžeriek tvrdí, že sú zamilované a popritom sa im len búria hormóny a páčia sa im chalani.
Láska má dnes už ten význam, každý si lásku (BrrrR!) vysvetluje inak. Po svojom, možno o tom to je, ale aj tak...
Poďme tomu vymyslieť iný názov, ktorý bude zodpovedať tomu pocitu, ktorý som ešte necítila. Vymyslíme názov citu, ktorý ovláda dnešné ľudstvo. Nie, nebudeme vymýšľať názov tomu pochabému citu, kvôli ktorému sa ľudia neskôr rozvádzajú. My vymyslíme názov tomu citu, pre ktorý sa ľudia berú a zomierajú po svojich bokoch. (Chápete to? Ja sa už strácam...)
Cit taký nežný a krehký, ktorý sa aj hanbíte vysloviť, lebo by vám pošteklil jazyk istým necudným spôsobom.
Ale ako niečomu takému vymyslieť názov? Dá sa to vôbec?
Poďme si radšej charakterizovať, čo by malo to slovo obnášať a čo by ste mali pocítiť, keď sa to vysloví.
Čiže: šťastie, vášeň, vlastnú krehkosť, nehu, nostalgiu, odhodlanie, úprimnosť, zvedavosť, schopnosť obetovať sa, nádej, smiech...
Láska...
Dobre, skončila som. To slovo sa vymyslieť nedá.