Moje kecy

Najromantickejšie požiadanie o ruku

24. května 2011 v 18:25 | Dojatá Lastovička
Pri pozeraní tochto videa som sa rozplakala, aj rozosmiala. Je nádherné. O čom je, to už prezrádza názov článku. No, každopádne si to pozrite, až potom pochopíte.
Je mi vlastne jedno, či je to skutočné (i keď pravdepodobne je), alebo sa niekto snaží zviditeľniť. Aj tak to človeka donúti zamyslieť sa nad jeho budúcnosťou. Ako si myslíte, že niekto vás požiada o ruku? Alebo ako vy by ste niekoho požiadali o ruku? Mali by ste problém s tým, požiadať chlapa o ruku? (o tom sa totižto v komentároch na youtube horlivo diskutuje)
Ja by som s tým asi problém mala. Už je to príliš zabehnuté, že to robia muži. Tak ako majú muži problém obliecť si sukňu, ženy majú problém ich požiadať o ruku. Mimochodom, takého chlapa, aký je v tom videu, by som chcela!

Pisateľský problém (či choroba? :-o )

15. května 2011 v 16:56 | Silno confused Lastovička
Všetci čo radi píšete, prosím, zbystrite pozornosť a prečítajte si tento článok.
Píšem asi už od siedmich (to radšej nebudem komentovať :D) a myslím, že keď prišiel počítač, tak sa začal aj môj problém. Nie som závislá od počítača, kedykoľvek môžem od neho odísť a nemám žiaden nutkavý pocit sa vrátiť, ale keď píšem, tak ma všetky tie PC vymoženosti proste rozptyľujú.
Keby niekto natáčal priebeh môjho písania tak asi by sa chudák zbláznil... Píšem možno 10 sekúnd a hneď prepnem okno a prezerám si nejakú stránku (ktorú som si pred tým už pravdepodobne prezerala) a prepnem na ďalšiu a potom zase otvorím word a zízam na blykajúci kurzor.
Keď začnem písať tak ma to doslova otravuje a teším sa keď skončím... Ale kedysi, keď som písala na papier, tak som takéto problémy nemala. :( Je to normálne? Mal by mať človek, ktorý sa s tým chce v budúcnosti živiť takéto problémy? (to je rečnícka otázka, odpoveď je jasná...)
Možno si poviete, že riešenie je jednoduché, stačí písať na papier, ale to je pre mňa veľmi nepraktické. Veď si to predstavte. Píšete niečo dlhšie, (trebárs rukopis) a vyjde to na 200 strán. A prepísať to teda nebude jednoduché. A ďalšie riešenie je, pozatvárať si všetky okná, ale ono ma to potom stále otravuje...

Čo robiť, aby ma to znovu začalo baviť?

Už som z toho zúfalá.

+ zdroj avatarov je monika-graphic

Všetko najlepšie, Halák!

13. května 2011 v 19:05 | Lastovička spievajúca Happry Birthday!
Síce ho osobne vôbec nepoznám, ale mám ho rada ako nášho brankára! Nech si každý hovorí čo chce, podľa mňa je to skvelý bránkar a snáď (teda určite! asi...) ho ešte niekedy uvidím v bránke slovenskej hokejovej reprezentácie.
http://icons.iconarchive.com/icons/artbees/chocolate-obsession/256/French-Bonbon-icon.png
+zdroj veľmi lákavo vyzerajúceho "French Bonbon"

PS: toto je najkratší článok aký som kedy napísala :D (Nemám čas sa rozpisovať...)
PS2: Bola by som zvedavá, ako oslávi 26.narodeniny... :D

Kniha je... *vydesené prehltnutie* poslaná

4. května 2011 v 16:39 | Lastovička s vytreštenými očami
Možno ste tu už prečítali zopár článkov o tom, že som dopísala knihu, že ju opravujem a tak. No a už som ju poslala do vydavateľstva a teraz vydesene otváram mailovú schránku. Nemyslím si, že mi odpíšu, že mi ju vydajú. To je nereálne.
Bez všetkej skromnosti si myslím, že mi odpíšu NIE.
Možné tri vairanty ich odpísania(v poslednom čase rada vymýšľam tri varianty, všimli ste si? :D):
_________________
Varianta prvá:
HAHAHAHAHA! Asi mi práve preskočilo! HAHAHAHA. Existuje niekto taký ako VY? Naozaj si myslíte, že Vám to vydáme?! HAHAHAHA! Väčšiu kravinu som v živote nečítal! Kvôli takým imbeciolm ako ste Vy, ma moja práca baví. HAHAHA!
S pozdravom
_________________
Varianta druhá:
Kristepane! Prepáčte, ale TOTO Vám vydať nemôžeme, čo ste si mysleli? Ani len som to nedočítal...
S pozdravom
Milý Vydavateľ
_________________
Varianta tretia:
Dobrý deň, je mi veľmi ľúto, ale Vašu knihu Vám vydať nemôžeme, nakoľko sa nám zdá neatraktívna pre čitateľov.
S pozdravom
Vydavateľ
_________________
Takže, ak máte zdravý rozum, asi vám došlo, že mi príde tretia správa. Tie dve nad tým sú dosť... desivé.

Neznášam slovo Láska

3. května 2011 v 15:55 | *in love* Lastovička
Ako proti tomu citu nič nemám, ale to slovo... Už len keď hov vidím v nejakej knihe, tak sa mi zježia chlpy a prevrátim očami. Keď sa povie láska, tak mi napadne gýčovosť, naivnosť, klišé a plno iných vecí.
Možno je to tým, koľko dnešných tínedžeriek tvrdí, že sú zamilované a popritom sa im len búria hormóny a páčia sa im chalani.
Láska má dnes už ten význam, každý si lásku (BrrrR!) vysvetluje inak. Po svojom, možno o tom to je, ale aj tak...
Poďme tomu vymyslieť iný názov, ktorý bude zodpovedať tomu pocitu, ktorý som ešte necítila. Vymyslíme názov citu, ktorý ovláda dnešné ľudstvo. Nie, nebudeme vymýšľať názov tomu pochabému citu, kvôli ktorému sa ľudia neskôr rozvádzajú. My vymyslíme názov tomu citu, pre ktorý sa ľudia berú a zomierajú po svojich bokoch. (Chápete to? Ja sa už strácam...)
Cit taký nežný a krehký, ktorý sa aj hanbíte vysloviť, lebo by vám pošteklil jazyk istým necudným spôsobom.
Ale ako niečomu takému vymyslieť názov? Dá sa to vôbec?
Poďme si radšej charakterizovať, čo by malo to slovo obnášať a čo by ste mali pocítiť, keď sa to vysloví.
Čiže: šťastie, vášeň, vlastnú krehkosť, nehu, nostalgiu, odhodlanie, úprimnosť, zvedavosť, schopnosť obetovať sa, nádej, smiech...
Láska...
Dobre, skončila som. To slovo sa vymyslieť nedá.

SLOVENSKOOOO!

29. dubna 2011 v 19:43 | Biela Modrá Červená Lastovička

Slovak Republic - Hockey Republic!

Neuveriteľne na úrovni reklama. ↑↑↑↑
Prvýkrát v živote som bola na majstrovstvách sveta v hokeji a dokonca som tam bola iba so sestrou! Nádherný zážitok... Ani neviem, ako začať. :D
Spočiatku som tam nechcela ísť a bola som hrozne smutná, že tam nepôjde môj tatino, lebo on má rád hokej viac ako ja (šak logicky, chlap ako chlap) a tak som tu ráno vyrevúvala, že nech ide tatino, ale ten to poňal chlapsky a povedal, že pôjdem, a že nemám byť smutná. :D
Začiatok - už na zastávke sme počítali autá, ktoré mali pripmuné slovenské vlajky, alebo návleky s motívom slovenského znaku na zrkadielkach. Keď sme sedeli v autobuse, tak už sa tam viezlo zopár chlapíkov v dresoch a človek sa vtedy začína cítiť tak úžasne vlastenecky (na zastávke som si 5 minút nevedela vybaviť to slovo, až kým som sa naň nepsýtala sestry xD).
Pred tým, ako nás pustili do budovy tak sme museli otvoriť kabelky (tu musím podotknúť, že kebyže chcem prepašovať bombu, tak sa mi to aj podarí) a prebehli nás tým... (jak sa to volá?!) detektorom (?). Ďalej sme hľadali vchod, ktorým máme vojsť my. Sadli sme si na miesta a chvíľu som mala veľmi zvláštny pocit. Neviem, k čomu to priradiť...
Možno som zacítila tisícinu toho pocitu, ako sa stále cíti Boh. Tak nadradene, tak úžasne, veľkolepo. Super pocit.
Mali sme úžasné miesta(ale dosť vysoko) rovno za bránkou. Musím sa priznať, že mám slabosť na brankárov... Chudák, nemecké chlapča, stále som naň kukala a najlepšie bolo, keď sa polieval vodou. Vedeli ste, že brankári majú položené na bránke pitie? A keď je nejaká mini-pauza tak smädne pijú a olievajú sa. Ale aj ruský brankár bol celkou použiteľný!
Napokon náš obľúbenec Endras (ten nemecký brankár) bol vymenovaným za najlepšieho hráča nemeckého týmu. Šak, veď aj chytili všetky strely, a že ich nebolo málo!
Užívala som si mexickú vlnu, na hokeji má človek pocit, že nie je sám, že niekam patrí. Smiala som sa ako bláznivá, keď som prvýkrát vstávala z miesta kvôli mexickej vlne. Super zážitok.
A o pár radov ďalej sedeli takí fanatickí Nemci. Jeden bol hrozne entuziastický, sympatický, mladý, birlatý - a asi najviac z celej sály povzbudzoval Nemcov. Byť hráčmi, tak sa mu aj na konci poďakujem.
Neustále tam vyspevoval takú hrozne chytlavú nemeckú povzbudzovačku aj s celou partiou. A kričali:
"DOJČLÁND!" a neskôr sme sa pridali so sestrou. :D Teda poviem vám, rozlúštiť tie ich pokriky bolo hotové umenie. Doteraz neviem, čo to niektorí kričali, či: Daj ho tam! Daj tam puk! alebo Zožer puk!
Ale najviac mi je ľúto, že sme tam neboli na Slovákov, ktorí idú o 35 minút v telke. Chcela som vidieť naživo Haláka. (Heh...)

Budúcnosť

26. dubna 2011 v 18:35 | Lastovička cestujúce v čase
Myslím, že každý z nás sa zamýšľa nad tým, aký bude jeho život. Ale najmä nad tým, aký by ten život chcel mať.
A tím ľuďom, ktorí sa nad tým nezamýšľajú odkazujem - závidím vám. V poslednom čase postrádam (to je tušim český výraz, ale niektoré slovíčka máte holt lepšie ako my a chýbajú mi v slovenčine :D) vlastnosť myslieť na dnešok a nerozmýšľať nad tým, čo sa stane zajtra. (Alebo momentále sa stresujem nad tým, čo bude za dva mesiace...) Chcem byť pohoďáčka a brať veci na ľahkú váhu, ale ono to nejde. Všetko si veľmi pripúšťam k telu a potom to bolí.
Ale o inom som chcela. Moja budúcnosť. Rozmýšľam nad tým každý deň, ale čím viacej sa nad tým zamýšľam, tým menšiu nádej pociťujem. (Mysím si, že vždy je to lepšie ako si trápne namýšľať, že prídem do USA a pokorím svet.)
Nebudem sem písať, akú budúcnosť by som chcela, ale takú, <aká s najvyššou pravdepodobnosťou bude>.
  • Alternatívna budúcnosť číslo 1: (asi najzúfalejšia)
Po dokončení gymnázia s číslom vydaních kníh na konte 0 sa budem neúspešne snažiť o dosiahnutie vysokej školy. Budem si podávať prihlášky najprv tam, kam by som túžila ísť - čiže zahraničná škola réžie filmu, keď napokon zistím, že na to nemám a nechcú ma tam.
Potom si podám prihlášku na výšku, ktorá by ma mohla ešte ako-tak baviť, ale keď ma nezoberú ani tam pôjdem na vysokú, ktorá sa bude najviac priečiť môjmu presvedčeniu - že by som mala robiť to čo ma baví.
S mojím uzavretým prístupom k luďom si nenájdem žiadneho partnera až do veku 35 rokov, keď si už zúfalá podám inzerát a následne ešte zúfalejšie zistím, že už mám 40 rokov a nikto ma nechce.
  • Alternatívna budúcnosť číslo 2: (už menej zúfala, ale stále zúfala)
Po dokončení gymnázia sa dostanem na školu žurnalistiky, ktorá ma síce nebaví až tak ako písanie príbehov, ale stále je to predsa len písanie. Dostanem slabé miesto v Hospodárskych novinách kde budem písať pravidelný stĺpček o problémoch hospodárskej súčasnosti. (Určite bude "veľmi" obľúbený.) Nájdem si muža, ktorý ma bude síce neskonale milovať, ale pri pohľade naňho mi ho bude tak ľúto, že si ho napokon po neustálom dobiedzaní vezmem. Budeme mať dve deti, obidve hyperaktívne, ale totálne po otcovi .
  • Alternatívna budúcnosť číslo 3: (už nie zúfalá, ale dosť slabá)
Po dokončení gymnázia sa dostanem na filmovú a televíznu fakultu na VŠMU, kde následne zistím, že nijako <nevynikám>. Školu úspešne skončím, ale moje nasledujúce projekty budú také minimálne alebo smutné, až z toho horko zaplačem. Budete moje meno používať ako synonymum pre neúspech. To moje meno bude také zaužívané, až sa zabudne že vôbec niekto taký kedy existoval a nakoniec zostane len to slovo.

Veď už ste sa zamýšľali nad slovom <Neúspech>? Čo ak existoval nejaký Ján Neúspech, a teraz je po ňom iba to slovo? :(

Rezenzia - Séria ghostgirl

23. dubna 2011 v 18:19 | Lastovička krútiaca hlavou
"Vcelku plytká séria, s dobrým nápadom a atraktívnym spracovaním pre dnešnú mládež, ale..."

Bláznivý apríl

21. dubna 2011 v 17:24 | Lastovička s neskutočnou bolesťou hlavy (až taká neskutočná zase nie je...)
Myslím si, že toto je asi <najblážnivejší> apríl v mojom živote. Nie len preto, že v niektorých častiach Slovenska sneží a dnes bolo v meste 28°C, ale tak celkovo.
Zažila som jednu obrovskú zmenu, ktorá bude mať ešte-neviem-aké následky na môj život, ale myslím si, že to bude zmena k lepšiemu. Rozpadlo sa mi dlhoročné kamarátstvo, kvôli absolútnej hlúposti. Myslím si, že to bola pre nich len zámienka.
Správajú sa, akoby som im hrozne ublížila a popritom... No, ale to tu nebudem riešiť. Už je to za mnou a ja mám <optimistické> vyhliadky do budúcnosti.
Musím sa k niečomu priznať... Založila som si nový blog a s týmto som chcela skončiť najmä kvôli tomu, že sem chodia neželaní návštevníci. Napísala som jeden článok a... To je všetko. Nedokážem sa od tohto blogu odpútať. Keď som si tento blog zakladala, <tešila> som sa nato, keď si to tu budem o desať rokov pozerať a smiať sa na mojcih zážitkoch. A chcem aby to tak aj bolo a nezruším to tu, len kvôli... (ach bože.)
Inak <zamilovala> som sa do dvoch stránok!
Úžasná stránka, kde parodujú pomocou animácií rôzne filmy. Strašne som sa smiala, na jednej takejto paródii Batmana. :D
Dá sa na tom perfektne zasmiať, komiksy zo života karikaturistu. Vážne, skvelé na pokazenú náladu. Síce nie všetkému rozumiem, ale drvivá väčšina je veľmi vtipná. :D

1. narodeniny môjho blogu!

10. dubna 2011 v 16:06 | Neuveriteľne zábudlivá Lastovička
Ja som SPROSTÁ, SPROSTÁ, SPROSTÁ, SPROSTÁ a ešte raz SPROSTÁ!!!
Môj blog sa síce úplne oficiálne nenarodil 8.4. ale skôr, ale až vtedy som naň začala aktívne chodiť a písať články.
Zabudla som na narodeniny môjho blogu na ktoré sa teším už od 1. januára, takže milý môj blog, všetko najlepšie.
Prajem ti veľa zdravia (teda aby si sa veľa dožil), šťastia, lásky, úspechu...
Odpustíš mi to? že som na teba zabudla? Je mi to tak ľúto...
Aspoň som ti spravila túto tortu:
(ale to ťa asi moc neučičíka, čo? :D)

Ĺudia, môžete si z nej imaginárne odkrojiť a pohostiť sa na oslave (zase raz imaginárnej, je vystrojená v komentároch! :D)
Hore je neskutočne dobrý krém, tie sladké hovadinky, čokoládová sviečka (bacha! tá tej sa nedotýkajte, tú zjem ja! O-O), úžasne mäkké cesto rozpadávajúce sa na jazyku, čerešňový džemík, medzi vrstvami džemu je čokoládová pena. :D
Takže ešte raz:

Všetko najlepšie the-host! :)

-----------------
Myslím si, že toto je najpodarejenší PNG objekt, aký som kedy spravila. Nie je to síce nič moc, ale keby ste videli to ostatné... Opovážte sa to voľade okopírovať, lebo vypustím Batmana, a to sa vám páčiť nebude... (Mne by sa to páčilo! :D) Aj keď, človek ktorý by to okopíroval mal by dosť zlý vkus, lebo tá torta je ehm... no... nič moc. (Eufemizmus)
 
 

Reklama